Počiatkom deväťdesiatych rokoch sme boli svedkami nebývalých turbulencií v hudobnom priemysle. S nástupom grunge, ktorý so sebou na svetlo reflektorov vytiahol takpovediac celú alternatívnu scénu, sa niekdajšie rockové hviezdy predchádzajúcej dekády so svojimi superegami, účesmi a výstredným image akoby zo dňa na deň ocitli úplne mimo a uvoľnili cestu na výslnie všedne vyzerajúcim hudobníkom. Hlavné hudobné média zaplnilo množstvo formácií stojacich doposiaľ mimo záujem veľkých vydavateľstiev a bezobsažná vizuálna výstrednosť na nejaký čas ustúpila skromnosti a tomu najpodstatnejšiemu – hudbe.

Spomínaný úspech seattleskej scény však otvoril dvere do mainstreamu aj rôznym iným žánrom rockovej hudby a v čase, keď sa éra grungu pomaly chýlila ku koncu, vytláčaná nastupujúcim nu-metalovým trendom, objavil sa MARILYN MANSON s coverom klasického hitu z dielne EURYTHMICS. Po surovom a neučesanom debute sa práve tu niekde, za výdatnej podpory Trenta Reznora, začína Mansonovo víťazné ťaženie. Dodnes si pamätám šok z vizuálneho i hudobného spracovania „Sweet Dreams“, keď bolo MTV prakticky jediným zdrojom akýchkoľvek klipov. Zrazu tu bol interpret, ktorý oprášil a umne využíval extrémy vo všetkých smeroch. Na jednej strane šokoval, provokoval a systematicky dráždil nielen americkú spoločnosť a všeobecné istoty, na druhej strane bol v tomto období krytý solídnou hudobnou produkciou a vtedy fascinujúcou argumentačnou schopnosťou, ktorej dôkazom boli mnohé dobové rozhovory.

Tvorivý vrchol, keď sa v ideálnej, úspech zaručujúcej miere premietli extrémny imidž, využívajúci osvedčený recept v podobe koketovania so satanizmom, či raz naznačovaná, inokedy ostentatívne demonštrovaná sexuálna nejednoznačnosť, ale aj prepotrebné muzikantské a aranžérske schopnosti s dráždivou textovou zložkou, predstavuje práve album „Antichrist Superstar“, parafrázujúcim nielen názov slávneho rockového muzikálu. Tam, kde toto konceptuálne dielo o troch dejstvách po hudobnej stránke nepredstavovalo na svoju dobu nič prevratné (aj vďaka producentskom spolupodieľaní sa Trenta Reznora išlo spolu s Mansonovou obľubou Bowieho, či WASP v podstate len o tvrdšiu a menej sofistikovanú verziu NINE INCH NAILS) pomáha práve Mansonov zjav, ale aj mnohovýznamové texty so zaujímavými a provokujúcimi slovným hračkami. Po hudobnej stránke možno tiež hovoriť o troch typoch skladieb. Medzi rýchle a tvrdé výplachy na spôsob „Irresponsible Hate Anthem“, „1996“ či „Little Horn“, kde Manson skutočne nikoho nešetrí, sú šikovne vkladané pomalšie, industriálnejšie kúsky ako „Cryptorchid“, „Deformography“ alebo monumentálna „The Reflecting God“. Azda práve tu a v porovnaní s predchádzajúcim albumom vo fascinujúcom zmysle pre detail, či inde v decentných klavírnych vyhrávkach („Man That You Fear“) výrazne cítiť autorský vklad Trenta Reznora. Osobitnou kapitolou sú potom rockovo tradičnejšie, emotívne kúsky so solídnymi melódiami a refrénmi na spôsob „Turniquet“ alebo prelomový hit „Sweet Dreams“ pripomínajúca „Minute Of Decay“, kde Manson dokazuje, že je viac, než len obyčajným kriklúňom. V prípade tohto albumu toľko skloňovaný koncept premeny červa na anjela (vrátane trefných odbočiek ako v prípade „Mister Superstar“, na tému syndrómu rockových hviezd) nie je celkom výstižný, pretože Mansonova premena sa uberá skôr smerom k antikristovi, vrátane kameňovania v pôsobivom výpravnom klipe k záverečnej „Man That You Fear“.

„Antichrist Superstar“ možno dnes, po rokoch, nepôsobí tak šokujúco a extrémne ako v čase svojho vzniku, predsa len nejde len o dobový dokument. Témy, ktoré Manson v tom čase nastolil, možno považovať za aktuálne aj dnes, napriek naplneniu predpovedí samotného autora o postupnom zovšednení vlastného imidžu a intenzity šokov, znižujúcej sa každým albumom. „Antichrist Superstar“ zostáva aj v súčasnosti jedným zo vzácnych prípadov, kedy hudobná zložka neťahá pri extrémnom vonkajšom prejave za kratší koniec a obe rovnocenným dielom prispeli k jedinečnému a neopakovateľnému výsledku.